Ako chutí Kalábria?

28. října 2017 v 19:44 | Kristína Krížová |  Na potulkách
Nikdy pred tým som o Kalábrii nijak extra nepočula, dokonca som ani netušila, ako krásne priezračné more je naspodku čižmy Talianska. Práve sedím za mojím bielym stolom v prechodnom študijnom bydlisku Bratislava, po pravej ruke mám anatómiu 1 a po druhej mám rámik s prekrásnou spomienkou na Tropeu. Viete si predstaviť dve mladé dievčatá, ako blúdia na vlastnú päsť letiskami a železnicami až k finálnej destinácii? Moju maminu veľmi obdivujem za obmedzenie strachu, na ktorý si musela po niekoľkých absolvovaných dobrodružstvách zvyknúť. Nikdy nezabúdajme oceniť rodičov, aj ich strach ktorí o nás majú. Ľúto nám bude až vtedy, keď sa zostaneme strachovať len sami o seba. Ak viete čo tým myslím, pri najbližšej príležitosti vstanete a objímete svojich rodičov s tým, ako im ďakujete za všetko. Obom Vám to spríjemní dník :)

Aby som nezahýbala od podstaty článku a tým je práve výlet na toto čarovné miesto, vtiahnem Vás najprv do malého okienka južnej časti Talianska : Piesok je tu diametrálne odlišný ako na severnej strane Talianska. Je belší, mäkší, no nenájdete tu toľko mušlí (povedala by som že skoro žiadne) ako napríklad v Caorle. Celé mesto Tropea je postavené na vysokom kopci, ktoré zospodku obmýva more. Ak chcete zísť k moru, prekonáte nemálo schodov. Dole sa ide ľahko, no po úmorne teplom dni a uťahanom tele sa cestou hore budete cítiť akoby kráčate k nebeskému oltáru. Typickým symbolom je napríklad červená cibuľa, ktorá sa vo veľkom exportuje. Nájdete ju na magnetkách či rozličných iných suveníroch. Z Kalábrie sme navštívili nasledovné mestečká : Zambrone, Briatico, Capo Vaticano. Kalábria je samá o sebe veľmi veľká a tento článok pokrýva len jej malé obsadenie. Ak sa rozhodnete pre mestečko Tropea, resp. návštevu blízkych oblastí Kalábrie budúce leto alebo sa chcete len odreagovať od bežného dňa a v mysli uletieť kamsi pri more, ste na správnom mieste.


(Kostol, predstavujúci ikonu Tropei)


Na stránke leteckých spoločností sme si vyhľadali letenky na letisko Lamezia Terme. Náš štart začínal z Budapešti. Veľkou nevýhodou bol práve zdĺhavý transport do Maďarska. Ak by sa dalo, určite by som zvolila Viedeň. No náš let bol nekompromisný a zostal zo štartovacieho miesta Budapešť. Keď sme sa konečne dostavili na letisko a pri check-in odovzdali našu batožinu, mohli sme sa venovať motacím činnostiam. Pozorovali sme ľudí, chodili hore dole až nakoniec sme prešli kontrolou a čakali na lietadlo. Letecká spoločnosť Wizz Air šetrí na mieste, ako je napríklad čakacia hala. Čakali sme takpovediac vonku pod hangárom na príchod nášho ružového lietadla, ktorý putoval do Talianska. 19.7.2017 o 19:05 bol plánovaný odchod. Cesta lietadlom bola veľmi píjemná, pozorovali sme oblaky, vzďalujúcu sa krajinu, až nakoniec sme po dvojhodinovom lete dorazili do Lamezia Terme.

Lamezia Terme Aeroporto bolo veľmi malé. Vzhľadom teda na iné letiská. Vyzeralo viac zastarane ako napríklad letisko v Budapešti, no vyzeralo útulne a človek sa v ňom vedel ľahko zorientovať. Našou ďalšou úlohou bolo dostať sa z letiska na hlavnú vlakovú stanicu Lamezia Terme Centrale. Pôvodne sme plánovali ísť pešo (áno v tme a s kuframi), no vzhľadom na súčasnú situáciu s imigrantmi v Európe sme uprednostnili taxík. Milý a ochotný taxikár nás ako švihnutím čarovného prútika dopravil na nami zvolenú vlakovú stanicu. Nespomeniem si, kedy presne nám mal odchádzať vlak, no pamätám sa, že sme čakali pred vlakovou stanicou v malej kaviarni oproti. Bolo príjemne teplo a popri vnímaní vytrubujúcich áut sme sa napokon dočkali aj nášho vlaku. Z vyššie spomínanej vlakovej stanici sme šli na vlak talianskej spoločnosti Trenitalia, kde sme prestupovali v mestečku Rosarno. V Rosarno sme ešte počúvali žabacie zvuky, ktoré doliehali z väčšieho jazera ohraničeného plotom. Všade bola tma, našťastie sme tam neboli úplne samé a spolu s nami čakali na vlak do Tropei aj iní ľudia.
Okolo polnoci sme dorazili vlakom do mestečka Tropea. Mala som v hlave mapu, kadiaľ presne sa pôjde do nášho hotela, no v tme vyzeralo úplne všetko inak, ťažko sa orienovalo a ešte ťažšie kráčalo s ťažkými kuframi. Mesto v noci úplne žije. Pomaly sme sa dostali na dlhú promenádu prepletanú obchodíkmi, reštauráciami, barmi a bláznivých talianskych ľudí, ktorí žili vo dne v noci. Viac krát sa nám overil fakt, že taliani (určite zrovna tí, s ktorými sme sa rozprávali) nevedeli ani ceknúť po anglicky. Snažili sme sa od nich zostiť kadiaľ sa dostaneme do hotela La Perla Tropea. Mladý šarmantný pár sa nám snažil rukami, nohami po taliansky vysvetliť kade máme ísť. No poznáte to : "sii sii, všetko nám bolo jasné no keď sme mali ísť podľa ich inštrukcií, úplne sme zabudli na akýkoľvek smer ktorý nám hovorili." S Božou pomocou sme sa dostali naspodok promenády, kde sme nastúpili na rikšu. (rikša je niečo ako malý vozík podobný bicyklu s prídavným mini vozíkom pre max 2 osoby). O 00:45 sme doratili do nášho hotelu, kde sme spadli do postele a zaspali.



Ráno sa nám podarilo skoro vstať, obliekli sme sa do plaviek, zobrali si do tašiek nejaké veci na prezlečenie, zásobu vody, dôležité doklady a vydali sa na bádanie prvého dňa po Tropei. Ešte pred tým sme však šli na raňajky. Raňajky sa v hoteli podávali na najvyššom poschodí, kde bol každé ráno milý personál, pozostávajúci z jednej čašníčky a jedného čašníka. Obaja mali úplne taliansky výzor, nevedeli po anglicky a vždy sa usmievali. Ráno bolo vždy príjemne teplo, otvorené balkóny po celej miestnosti zapríčinili ideálnu vlhkosť..skrátka ste cítili že ste pri mori. Výhľad bol priamo na more, ktoré bolo síce ďalej akoby ste si predstavili, ale bolo. Veľmi rada spomínam na náš týždenný výlet plný dobrodružstva, tepla, mora a krásnych dychtivých spomienok. Z raňajok sme si ukoristili každá po dva croissanty a pobrali sa. Všetci okolo nás buď šli k moru, alebo sa motali po obchodíkoch, alebo si vychutnávali ranné slnko v kaviarňach. všetko bolo čarovné. No najčarovnejší bol výhľad spoza zábradlia na celú zátoku. (ukážka je na druhej fotke v článku).

More je tak priezračné, že to snáď ani nie je možné. Zišli sme po dlhočizných schodoch, až sme sa dostali na palmovú "riviéru" pri vysokej skale s kostolom nazývaným SANTA MARIA DELL'ISOLA, po veľkom zemetrasení v roku 1905 prešiel rekonštrukciou, v akej stojí v dnešnej podobe. Tento kostol je najznámejšou ikonou Tropei. Vstup bol 2€ a obnášal aj započičanie plachty, ktorou sme si museli omotať pás až boky. Naše členky sa začali opalovať podľa sandál, slnko pieklo a do kopčeka sa stúpalo ťažko. Kostol je obkolesený hrubými múrmi, tak sme sa na čas vo vnútri schladili. Zvyšok kopca je presiaty zeleňou, kaktusmi a olivovníkmi. Z každej strany je vidieť more. Prizeračné more. Nádherný pohľad. Chvíľku sme sa hore pomotali a šli dole pri pláž.



(Pláž v Zambrone)

(pláž v Tropea)

Pláž je skutočne dychberúca. Jemný biely piesok, priezračná voda a šplechotanie vĺn. More tu je zvyčajne veľmi pokojné, s pozvoľným spádom, bez kameňov na spodku, ktoré by Vám drančili nohy. No čím viac hodín pribúda, tým je pláž postupne prepchatá dáždnikmi. Veľmi ma mrzí, že Vám nemôžem poskytnúť tak reálny pohľad zhora. Dáždnik na dáždniku. Močili sme sa, šplechotali, plávali (ja moc plávanie v more naobľubujem, tak sa len rochním v plytčine). Slnko veľmi páli, tak je veľmi dôležité dávať pozor na spálenie pokožky. Kika (kamarátka) bola ako rak, kdežto ja poctivka som bola väčšinou času v chládku. Pred 17tou hodinou sme odchádzali na hotel, osprchovali sme sa a šli na večeru. Povedali sme si, že v jeden večer si doprajeme večeru, ďalší budeme mať skromnú večeru v poňatí pečených zemiakov v krabičke. Toto nebola dovolenka kde sme dostali doma peniaze a šli si užívať leto na Juh Talianska. Skrýva sa za tým dlhý odrobený čas, ktorý sa nakoniec takto krásne obrátil. Na večeru sme boli v nejakej prímorskej reštaurácii a dali sme si špagety s paradajkovou omáčkou, artičokmi, olivami, bazalkou a nejakým mäsom.



Večer sme sa šli ešte prejsť pri more, pozorovali západ slnka, cca do 22:00 sme sa motali pri pláži, pozorovali hviezdy, zamýšľali sa nad životom, nad prírodou. Milujem s Kikou naše rozhovory o živote.



(pláž v Zambrone)

Náš druhý dovolenkový deň sme chceli stráviť na výlete v Capo Vaticano. Takže dovolenková rutina : raňajky, balenie veci, napúšťanie vody a mohli sme sa vydať na stanicu. Náš výlet mal byť smerom na západnú stranu, ako som už spomínala v Capo Vaticano. No človek mieni, Boh mení. Priemerne vyzerajúcu trať s veľkým modrým nápisom TROPEA lemujú dve trate. Náš online kúpený lístok mal zabezpečiť istý presun do cieľovej stanice. 10:43 odchod vlaku, 10:40 sem pristál zelený vlak talianskej železničnej spoločnosti Trenitalia. Pohodlne sme sa usadili do sedačiek, keď tu zrazu z opačnej strany príde vlak, ktorých odchádzal na opačnú stranu. Nevedeli sme či vystúpiť, nevystúpiť.. tak sme sa spýtali ľudí, ktorí boli dnu, kam tento vlak vlastne ide. Odpovedali že do Pizzo (Vlaková sieť tuto na juhu Talianska je krásne prepletená a rovnakou cestou sa dostanete všade aj keď vlak pôjde obkľukou naspäť). Tak sme nahodili tie najsmutnejšie pohľady a sprievodcovi ukázali lístok, ktorý bol na úplne opačnú stranu. Ten sa len usmial, mávol rukou a vraveli sme si, že vystúpime v Zambrone, kam sme chceli ísť na ďalší deň.
V nás dvoch rástol adrenalín a vedeli sme, že sa to vykryštalizuje do krásneho zážitku. Zišli sme dole po stromom kopci, až sme sa nevedno ako dostali k sieti rezortov pri mori. Cez nejaký hotel sme prešli nakoniec a vyšli sme na peknej pláži. Všade bolo relatívne dosť ľudí. Teda ľudia sa zoskupili na kope a vytvorili pocit, že pláž je plná ľudí. No my sme popri pláži hodnú chvíľu putovali až ku koncu, ktorého koniec obkolesovali skaly s krásnou zátokou. Vždy sme také, že radšej si dlhšie prejdeme ku krajšiemu, ako na úkor lenivosti zostať na začiatku kde to nie je až také tip top. Tu sme sa dalo by sa povedať že samé slnili, válali sa po horúcom piesku, potom sme bežali do mora, potom sa zase ohriať na piesok a do mora. Užívali sme si to ako deti a vtedy si človek uvedomí, aké dokonalo úžasné je byť celý zasvinený od piesku a nevnímať nič iné, len čaro prítomného okamihu. Opäť ako v Tropei sme okolo pol 6 večer začali pociťovať, že už máme toho dosť a vybrali sme sa tým kopcom naspäť hore. Bol veľmi strmý, mali sme pocit, že snáď nemá konca. 21.7.2017 sme ukončili návštevu Zambrone a vďačné za večernú sprchu sme boli opäť pri hviezdach, tichu a šume mora.

Milujem more. Ak sa započúvate, bude k Vám hovoriť.

(zastávka v Briaticu)

22.7.2017

Požičali sme si skúter, kedže Kika má vodičák na motorku a ovládanie jej šlo veľmi jednoducho. Aj touto cestou ju chcem ešte raz pochváliť za bezpečnú, pozornú jazdu ako preukázala počas 35km cesty tam a späť. Požičanie skútru v Tropei stojí na 24 hodín 50€, s tým že sme ho nemuseli ani tankovať. Šli sme s našimi nafukovačkami (ja s oranžovou, Kika s kolesom od auta-potlač samozrejme), naskladaných do kufríku pod sedačkou spolujazdca, ja na sebe prenášací stan, na chrbte vak s vecami, v zadnom kufri minerálky a iné veci. Začalo sa skutočné dobrodružstvo!

Tak veľmi mi chýbala moja integrálna prilba. Je celá uzavretá a aj pri rýchlej jazde necítite na tvári nič. Nechápem prečo sa na skútre vyrábajú otvorené prilby, kedy už pri 50km cítite všetky mušky v tvári... Pozorovali sme okolitú krajinu, obdivovali more, ktoré sa s nami popri ceste verne stáčalo, cítili sme slaný vzduch, bol to dokonalý zážitok. V 19 rokoch na skútri v Taliansku, neuveriteľný adrenalín! Niekedy sme zastavili, pozrela som mapu a šli sme ďalej. Keď sme sa konečne dostali do mestečka Briatico a videli smerový nápis MARE (more), vedeli sme že ideme dobre. Keď sme odparkovali skúter, boli sme trochu zhrozené. Nepáči sa mi pláž, kde sú obrovské skaly, umelé móla, ktoré more obkolesujú ako bazén. Po pláži v Briaticu sme prešli skutočne ďaleko, aby sme našli krásny kúsok, aký môžte vidieť na fotke nižšie.Tu bolo skutočne plno ľudí, a Briatico v rámci pláži hodnotím najnižšie z tých, ktoré sme zatiaľ videli. Skutočne to na fotke vyzerá, akoby sme tam boli samé dve, jedna loďka, tiché more, no realita je vždy iná ako na fotkách, nezabúdajte na to prosím.

Z pláže Briatico nás nakoniec okolo 16tej vyhnali doterní taliani, ktorí nám už ozaj šli na nervy. Boli ako osy. Odporní. Zložili sme náš polovičný stan, sfučali nafukovačky, prezliekli sa a šli skútrom zase naspäť. Cestu skútrom som si z tohto dňa užila úplne najviac! Po ceste sme mali možnosť vidieť pešo sa pohybujúcich černochov, ktorí osamelo v háboch putovali, kamsi na východ. Ktovie či sú to aktuálni imigranti, alebo ľudia ktorí kráčajú za..lepším životom? Prácou?

(pláž v Briaticu. Len pekný záber. Neverte všetkému, čo je na fotkách)

(Briatico, večerný odchod na skútri)

(nádherná pláž v Capo Vaticano)

Ďalší deň sme strávili na pláži v Tropei a na ten ďalší sme mali na pláne výlet v Capo Vaticano. Opäť sme sa pobrali na železnicu, no tento krát sme už presne vedeli, ktorý z dvoch prichádzajúcich vlakov je práve ten náš. Prvou zastávkou bola Santa Domenica a tou ďalšou Ricadi. V Ricadi sme vystupovali. Slnko nesmierne pálilo a cesta peši bola neúmorná. Milujeme dobrodružstvo, bádanie a objavovanie. Opäť sme sa dostali na pláž, ktorú sme pôvodne ani nemali v pláne. Fúkalo trocha viac ako sme čakali, no za to padlo takéto osvieženie akurát vhod. Drevené schodíky smerujúce k teplému piesku...hotová Kalifornia. Nikdy sme v Kalifornii neboli, no z videných seriálov a filmov sa dalo ľahko priradiť toto zátišie práve Kalifornii. Opäť sme sa niekoľko hodín jašili v mori, na piesku, v bare sme si boli kúpiť zmrzlinu, tancovali sme si na pláži. No čoraz viac sme si začínali uvedomovať prichádzajúci vietor, tým viac priberal na intenzite. Museli sme pridržiavať stan, aby ho neodfúklo a aj na mori sa začali rysovať veľké vlny. Pri krátkej prestávke od vetru sme sa čo najskôr popakovali a pobrali sa do baru, kým vietor neustane. Fakt, že by vietor ustál sa začínal čoraz viac vylučovať a tak sme zhodnotili že sa asi poberieme späť. Krásne Capo Vaticano sme si veľmi ani nestihli užiť, no bohužiaľ, príroda je vždy mocnejšia. A tak to má vždy aj byť.

V strede olivových hájov, od kiaľ sme aj prišli stál malý obchodík s ovocím, kde sme si kúpili sve broskyne na osvieženie a šli sme čakať na vlak. S nami čakali aj poliaci a vtedy si človek tak uvedomí, ako mu chýba, aj na krásnom mieste..DOMOV.

(Kikínka s jej verným kolesom ako náčelník dvojskupiny)


(Incipit Restaurant)

Večer sme si z recenzií na tripadvisore vytipovali reštauráciu Incipit, kde sme si chceli dať naše vysnívané morské plody. Obe sme sa asi zrodili v mori a preto nám je všetko od mora milované. K tomu sme si dali čerstvý zelený šalát a deci bieleho vína. Po absolvovanom someliérskom kurze na ktorom som bola pred cca vyše mesiacom so Simou z bývalej roboty, možno by som o čosi lepšie dokázala odegustovať víno ako vtedy.

Reštaurácia je postavená v pivnici, čo jej dodáva šmrnc a samozrejme aj prostredie s personálom bolo určite započítané v cene. Na privítanie sme dostali pohár sektu. Vôňa olivového oleja rozpínajúceho sa na šaláte nám dávala jasne najavo, že jediné, čo máme spraviť je prežúvať, vychutnávať a nachystať si euráče.


Deň pred naším odchodom bolo more veľmi búrlivé a celá naša dovolenka sa viezla v znamení tepla, pokojného mora a príjemných zážitkov. Chcela by som sa týmto poďakovať /vesmíru/Bohu/ ? Pomenujme to akokoľvek, za ochranu, bezpečie počas všetkých dní. Človek si vždy uvedomuje, koľko nečestných, slizkých ľudí okolo neho každý deň prejde a nevieme si koľkokrát ani predstaviť s akými čiernymi myšlienkami. Každý náš deň v živote je požehnaním, tvorme ho, ďakujme, buďme každým dňom lepším človekom akým sme. Všetci ste super. Pracujme na sebe. :)


Aké sú Vaše vysnené cesty, plány, dovolenky?

Kristína Krížová

 


Komentáře

1 Magicmax Magicmax | E-mail | Web | 28. října 2017 v 20:02 | Reagovat

Všechny nádherné fotografie! :) I ty si kočka! :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama