Srpen 2018

Prečo som si vybrala za budúce povolanie prácu lekárky?

14. srpna 2018 v 23:17 | Kristína Krížová |  Študentský život medičky
Ahojte :) myšlienka na tento článok vo mne skrskla včera, pri menšej reorganizácii mojej izby, ktorej neodmysliteľnou súčasťou sú aj knihy spojené so školou, na ktorej študujem. Tu na blogu sa už čosi popísalo o oboch semestroch z prvého ročníka na lekárskej fakulte UK v Bratislave, no ešte som nikdy nemala možnosť sa s Vami podeliť o fakt, prečo som si vlastne vybrala takéto povolanie. Je zaujímavé, koľkými možnosťami disponujeme pri výbere povolania, koľko slobodných rozhodnutí máme a najzaujímavejšie je pre mňa počuť odpoveď na otázku "prečo si si vybral/a toto a toto" alebo "prečo si sa takto či takto rozhodol/a". Pred niekoľkými rokmi, som žila v štádiu života "hlbokého premýšľania o minulosti a zároveň snívania a premýšľania o ďalekej budúcnosti". Vtedy som mala pred očami jasnú víziu toho, aká bude moja špecializácia, čomu sa budem venovať o xy rokov, dokonca som mala ešte aj premyslenú krajinu, v ktorej budem žiť. Môj život sa otočil (k lepšiemu) v tom momente, kedy som začala žiť čarom prítomného okamihu, nekonečnou vďačnosťou a veriť v moc svojich myšlienok.

Musíme si stanoviť cieľ, to je prirodzené. Avšak cestu k nemu za nás píše život a i keď sa akokoľvek snažíme, naše plány sa zvyknú premeniť na čosi úplne iné. Nakoniec nás môžu prehnané plány viesť k frustrácii. Je samozrejmé, že vizualizácia ďalekej šťastne naplnenej budúcnosti v nás vyvoláva veľmi príjemné na duši hrejúce pocity, no nemali by sme očakávať že celá naša budúcnosť pôjde podľa našich plánov. Život má v tomto naozaj veľmi zvláštny zmysel pre humor. Plánovala som si, že ma zoberú prvý rok na medicínu, no nakoniec som šla na druhý. Ale ak sa teraz s odstupom času na to pozriem, viem že je to to najlepšie čo sa mohlo stať, pretože som mala celý jeden rok k dobru, aby som si mohla zarobiť peniaze do rezervy a pripraviť sa na prijímačky na plné obrátky (teda najmä na chémiu na ktorej som prvý krát pohorela).

Dobre, nemáš presne určené plány ale kde sa vidíš po ukončení štúdia? Týchto dvoch sympatických pánov na obrázku som sem nedala len tak, ale ako perfektné znázornenie toho, do čoho som dlho zanietená a čo mi príde najfascinujúcejšie z celej medicíny. Možno sa o 6 rokov sama na sebe zasmejem, ako som mohla prahnúť po tomto odvetví a nakoniec skončím možno pri nejakej gynekológii. Každý odbor je významný, ale použila som to len ako ukážku, že naozaj sa to môže časom pokojne zmeniť. Keď sme na strednej praxovali v nemocnici, prax na oddelení chirurgia nebola pre mňa najlepšia len pre to, že nás tam mala na starosti najlepšia profesorka s tým najlepším srdcom a profesionálnym prístupom (i keď určite umocnila môj celkový dojem z tohto pracoviska), bol to hlavne hlboko ukrytý pocit, ktorý prahol po tak presnej, koncentrovanej a dôležitej práci ako je práca chirurga. Jasné že aj teraz mi tu v pozadí hrá "theme song" z Grey's Anatomy, ale nebol to seriál, ktorý by vo mne vyvolal prehnaný záujem o jeden odbor. Možno v budúcnosti zistím, že na to nemám predpoklady, že som na takúto náplň nešikovná, no tak veľké, ba až prehnané zanietenie zatiaľ nemám do ničoho iného. Aj keď som stále ešte ako také malé dieťa, ktoré rado spoznáva svet a chce vedieť všetko, o čom sa môže naučiť niečo nové. Ešte na strednej som neraz v kníhkupectve zablúdila do odvetvia medicína a v knihe som si s údivom prezerala chirurgické nástroje. A teraz otázka "prečo"? Najviac ma do toho ťahá asi ten pocit že je nejaká diagnóza ktorá je smrteľná, avšak chirugickým zásahom sa pacientovi môže zachrániť život. Ďalej je to kooperácia mnohých ľudí, presnosť, svedomitosť, znalosť postupu a jeho aplikácia. Mňa príliš neláka práca v ambulancii a odbavovanie človeka za človekom. Mňa láka byť v nemocnici, kde sa stále niečoo deje, vedieť zorganizovať tím ľudí s ktorými by som musela spolupracovať, a hlavne ten pocit, že mám znalosť o tom, ako môžem niekoho zachrániť. Samozrejme, že možno skončím ako lekárka v ambulancii. To teraz vedieť však nebudem.

Momentálne je jedným z mojich snov aj to, že mi raz niekto povie "Ďakujem Vám, že ste mi zachránili život". Z toho vyplýva, že to nakoniec nebude žiadna estetická chirurgia. Kde sa síce točia veľké peniažky, avšak nie, rozhodne nie. V takom odvetví by som neodhádzala z práce s pocitom, že som niekomu zachránila život. Jasné, že aj preventívne prehliadky u rozličných špecialistov vedia v podstate zachrániť život, ja prahnem po riešení nejakých akútnych stavoch. Ak sa vrátim časom na základnú školu, úplne presne si spomínam na obdobie, kedy sme zvažovali výber strednej školy. Mojou prvou školou na výber bola stavebná škola, odbor staviteľstvo a tou druhou bola zdravotnícka škola. Nikto od nás z rodiny nemá ani nikdy nemal nič spoločné so zdravotníctvom, dokonca ani nikto od nás z rodiny nemá vysokú školu. Prvou voľbou bola pre mňa stavebná. No už ako dieťa (myslím že v 9.ročníku základnej školy je človek ešte dieťa), čiže ako také dieťa som si už vtedy uvedomovala, že neviem či ma v dnešnom svete uživí zrovna moja predstava záhradnej architektky. A vedela som, že zdravotníctvo je vždy istá robota a dokonca ma v tom potvrdil aj projekt o liekoch, ktorý som robila v poslednom ročníku základnej školy. Nejako som si v tom našla niečo, čo ma fascinovalo, chcela som sa o tom dozvedieť viac a tak som sa nakoniec rozhodla pre zdravotnícku školu. A bolo to to najlepšie, čo som mohla spraviť. Nejdem sem teraz písať, že vzhľadom na prijímačky na medicínu nie je zdravotnícka škola dva krát tak dobrou variantou. Ale vždy hovorím, kto chce, cestu si nájde. Tu ide len o to, ako som sa v prvom ročníku zdravotníckej školy oboznámila so všetkými predmetmi, bola som veľmi fascinovaná a vedela som, že som si vybrala správne. Možno si teraz predstavíte premotivované dievča v okuliaroch, ktoré chodí len s knihami v ruke. Predstavte si to ako chcete, no každopádne som si na hodinách anatómie maximálne utvrdila svoje presvedčenie. Ešte v prvom ročníku strednej školy som si zakúpila podklady na prijímacie skúšky a začala som už veľmi skoro s prípravou. Potom som to na nejaký rok nechala, opäť som sa tomu venovala. Ani to nebolo jednoduché všetko skĺbiť dokopy. Učenie na strednú, na prijímačky na medicínu a brigáda. Ako som už spomínala, na druhý raz som sa tam dostala! A bola to naozaj krásna odmena za všetko to úsilie a snahu dostať domov papier s veľkým hrubím písmom -prijímam-.
Kedy som si to začínala ešte väčšmi utvrdzovať? Keď sme zo strednej chodievali na prax, postupne sme začali z každého dňa robiť také zápisky (už si nespomeniem na presný názov tej obojstrannej A4), no skrátka to boli zápisky o jednom pacientovi, o jeho potrebách, ktoré sme ako zdravotnícki pracovníci museli vypĺňať. Jeho fyziologické funkcie. A pri vypĺňaní týchto papieroch som si uvedomila, že ma až tak nebaví hútať nad ošetrovateľskými postupmi, ale veľmi ma to ťahalo k pacientovmu chorobopisu, k jeho diagnózam, užívaným liekom, alergiám a problémoch vyplývajúcich zo zdravotného stavu. Ale v tom sme sa až tak rýpať nemohli a preto som vždy vyplnila čo bolo treba, no ten záujem o poznanie niečoho "viac" u mňa bol vždy.

Záver - Nechcem, aby bol tento článok tak únavne dlhý ako posledne pridané, avšak vždy veľmi rada vyčerpám čo najviac z myšlienok, ktoré má pri písaní tohto blogu napádajú. Dnes som veľmi šťastná za to, že som si vybrala takéto budúce povolanie a hlavne za to, že mám v sebe tú iskru a zapálenie pre môj cieľ. Chcem ho splniť čo najlepšie ako to pôjde s pocitom, že som do toho dala maximum. Viem, že ma čaká ešte dlhá a náročná cesta, ale je to niečo veľmi silné, čo ma k tomu ťahá. Na instagram dostávam veľa správ hlavne na tému medicína, či prijímačky a podobne. Je to veľmi milé, pretože rovnako ako som si kedysi ja zisťovala informácie od starších žiakov, alebo skrátka od niekoho kto "tým už prešiel", som dnes šťastná za to, že môžem niekomu v niečom poradiť. A ešte milšie je vedomie, že ten človek má rovnaký cieľ ako ja.

Tiež viem, že ak si tento článok prečítam o niekoľko rokov, možno si poviem ako geniálne som už presne vtedy vedela, akou cestou sa budem uberať. Alebo si poviem (ako som už vyššie písala) že to snáď nie je možné, že som si priala robiť v chirurgii! Uvidíme. Všetko chce čas, avšak treba si tu uvedomiť jednu zaujímavú vec, že nemôžeme sa len a len náhliť k snu bez toho, aby sme žili prítomným okamihom. Môj sen je vec ďalekej budúcnosti, avšak nech už je cesta akákoľvek, budem sa z nej tešiť. Z každého malého kroku. A presne tak by sme mali brať všetko. Tešiť sa z každého malého kroku, z každého dňa, založiť si ciele a príliš zbytočne neplánovať.

Kristína Krížová